Môj pôrodný príbeh (dočasný článok pre zvedavcov :))

Je pondelok, 4.4. večer a mne sa postupne skracujú intervaly medzi kontrakciami. Appka, ktorú som si stiahla pred 4 dňami mi už asi 3 hodiny hlási, že je čas zbaliť sa do pôrodnice. Ja si sedím na gauči v teplákoch a pomaly (ok, nie AŽ TAK pomaly) končím s balíkom Pom Bär. Nikam sa neponáhľam, pretože toto hlásenie si čítam už štyri dni takmer neustále – moje Braxton-Hicksové kontrakcie sú totiž úplne pravidelné a dokonca majú tendenciu skracovať sa a silnieť…až kým odrazu nevymiznú a opäť som na začiatku. Tento večer mám trochu čudný pocit, ale ten tiež nie je úplne výnimočný, takže si nerobím žiadne ilúzie. Mišo si už išiel ľahnúť k Jurkovi, ja ešte pozerám niečo v TV. No a dojedám tie Pom Bärs. Je pol jednej v noci, keď sa postavím z gauča a idem si ľahnúť – a v tom sa zo mňa pustí plodová voda. Hneď viem, že je to ono, keďže aj pri Jurkovi mi pôrod začal rovnako. Je čas rodiť.

Teraz rozmýšľam, že som nezačala na dobrom mieste. Pre lepšiu predstavu vám ešte poviem o pondelkovom ráne. Čakalo ma už veľmi pravidelné CTG-čko v prešovskom Monobloku, kde som sa aj chystala rodiť. Posledný termín pôrodu som mala vypočítaný na 1. apríla, takže už som bola oficiálne 4. deň po termíne. Sedím v čakárni a…vlastne nie, nesedím. Stojím v čakárni ako aj dve ďalšie tehotné dámy, lebo medzi jedinými dvoma voľnými sedadlami sedí asi 30-40 ročný pán bez respirátora. Žiadna si k nemu nechceme prisadnúť, verím, že všetky teraz riešime to jediné – nenakaziť sa tesne pred pôrodom a nemusieť rodiť za „špeciálnych“ podmienok. Takže všetky zadýchané tehotné v 9. mesiaci tam stojíme v respirátore a pozeráme, ako zdravý, mladý, sediaci muž zjavne nemôže dýchať, keď má prekryté horné dýchacie cesty. Nuž…

V ordinácii sa ma zdravotná sestra už tradične pýta, či mám zazmluvneného nejakého lekára. Nemám. Popravde, radšej by som si zazmluvnila nejakú cool pôrodnú asistentku, tá so mnou, narozdiel od lekára, bude počas celého pôrodu, nie len na veľké finále.

Po natočení CTGčka prichádza mladý, pekný doktor. Ťažko sa mi rozlišujú, 80% doktorov v tejto pôrodnici je mladých a pekných. Myslím, že aj o niekoľko rokov mladších, ako ja. Snažím sa na tento fakt veľmi nemyslieť. Lekár mi navrhne ultrazvuk – je to vôbec prvý ultrazvuk, ktorý mi v tejto nemocnici robia. Všetko je v poriadku, plod má údajne cca 3600g. Zježia sa mi chlpy. Juraj mal 3300g a už to mi prišlo na moje rozmery tak akurát. Pamätám si, že vtedy som dosť riešila veľkosť hlavičky, bála som sa, aby nebola príliš veľká, mala som s Aniballom nacvičených len 25 cm. Nakoniec išiel Jurko von na Supermana, s rukou pri hlave, takže to bolo úplne jedno (trebalo ma šiť, ale nie veľmi, takže verím, že Aniball trochu pomohol). Tentokrát som sa nad hlavičkou ani nepozastavovala, nad hmotnosťou 3600g som sa pozastavila trochu, ale do večera som na to aj zabudla.

Takže je pol jednej v noci, odtiekla mi plodová voda a ja budím Miša, že je to konečne tu. Túto fázu sme mali pekne naplánovanú, Mišo sadá do auta a ide po moju mamku, ktorá ostane pri Jurkovi zvyšok večera. Ja sa zatiaľ obliekam, chystám, plodová voda stále odteká a kontrakcie silnejú. Keď vychádzame z domu, som približne na 5-minútových intervaloch. Kontrakcie sú silné, ale dajú sa predýchať. Na poslednú chvíľu ešte schmatnem respirátor, skoro som ho zabudla. Taký ružový, niečo mi pripomína ale neviem si spomenúť, čo. Keď prichádzame do areálu nemocnice (ktorá je 5 min. od nášho domu), uvedomujem si, že už som nejakú chvíľu necítila bolesť. Po ceste k výťahu sa snažím odsledovať si ďalšiu kontrakciu. Tá prichádza, ale je takmer bezbolestná. Vo výťahovom zrkadle zbadám svoj odraz. Už si spomínam, čo bolo divné na tom ružovom respirátore – je detský a brutálne mi v ňom odstávajú uši. Jeden taký som mala asi pred mesiacom, keď som bola s Ďurom v meste, vydržala som v ňom asi 10 minút a utekala som kúpiť nový. Mišo vraví, že to asi bude ten. Akože ten istý. TEN. ISTÝ.
Na príjme už nemám žiadne bolesti. Lekár (mladý, pekný) ma vyšetruje, vraj som otvorená na 4 cm, ale keďže mi ustali kontrakcie, mám ešte poslať muža domov. Urobí mi ešte ultrazvuk. Plod má vraj cca 3900g. Akože čože?! Upokojuje ma, že to by som mala zvládnuť, vraj mám širokú panvu. Tak dik.

Cca o 2 v noci si ľahám do ultramodernej izby vedľa pôrodnej sály a čakám. Ultramodernú izbu si užívam presne 1 hodinu, o 3 ráno už v silných kŕčoch a babkovskej nočnej košeli naháňam sestričku. Lekár ma opäť vyšetruje, som otvorená na 6 cm. Povie mi, že môžem volať manžela. Ja mu poviem, že môže volať anesteziológa, že 3900g nebudem rodiť bez epidurálu. Cez kontrakcie zachytím, ako lekár do telefónu doslova prehovára anesteziologičku, aby prišla. Vykreslí ma, ako ustráchaný slíž, ale asi to zabralo, lebo veľactená anesteziologička je vraj na ceste. Medzitým ma sestričky pripravujú na pôrodnej sále. Každá jedna je milá, úžasná, medzi kontrakciami trochu vtipkujeme. Do toho nabehne anesteziologička, strašne prednasratá a nerobím si srandu, začne ma odhovárať od epidurálu. Zatiaľ, čo sa tam zvieram v bolestiach mi začne popisovať nežiaduce účinky a riziká. Že môžem mať takú migrénu, že budem zvracať a nebudem vládať postarať sa o dieťa. Nechápem, na čo som bola pred mesiacom na poučení, keď toto musím počúvať v úplne najnevhodnejšej chvíli. Pôrodná asistentka tam len bezmocne stojí a vidím, že ani ona úplne nechápe, o čo sa pani doktorka snaží. Nakoniec mi zavádza katéter so slovami, že nech si nemyslím, že odteraz budem ako na dovolenke. Až mi z toho zabehne Aperol. Asi na 5 sekúnd mám chuť sa s ňou hrozne pohádať, potom si uvedomím, že mám na sebe detský ružový respirátor a odstávajú mi uši. Tak si zanadávam len v duchu. Po odchode anesteziologičky prichádza humorné číslo na odreagovanie – môj manžel v „špeciálnom odeve“. Čepček a všetko. Aj zabúdam na to svoje módne fiasko s ružovým respirátorom. Medzi kontrakciami mi ešte sestrička príde urobiť PCR test. Štuchá sa mi v nose, ústach a môj manžel ju s výrazom zhnusenia sleduje: „Bože, to ti nevadí, že sa ti takto špára? Ja to neznášam.“ Informujem ho, že rodím. Palička v nose je to posledné, čo mi vadí.

Asi pol hodinu sa cítim celkom fajn, kontrakcie vnímam stále slabšie, vravím si, že kde je teraz ten Aperol, keď by si človek dal. Ale ako sa hovorí, kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie a v tomto prípade sa 5. apríla nadránom najlepšie zasmiala anesteziologička, nech už bola kdekoľvek, pretože anestézia začala vyprchávať a po nej sa zľahla zem. Takže grand finale – fetus magnus o hmotnosti 4.45 kg, ktorú v rámci aspoň nejakej rozumnej odchýlky nebol schopný v 21. storočí vyrátať žiadny prístroj, vytláčam v plnej paráde so všetkými bolesťami, ktoré sa v panvovom regióne dajú cítiť. Do poslednej chvíle som netušila, čo za veľké dieťa tlačím, len mi bolo divné, že som ako dlhoročná zboristka s technikou dýchania a „tlačenia na kakanie“ úplne v malíčku nebola schopná vytlačiť jedno dieťa. Ale teraz pri všetkej serióznosti, v jednom momente som už bola neskutočne vyčerpaná, ctg prístroj, ktorý mi priložili na brucho neznel dobre a výrazy pôrodnej asistentky nevyzeral o nič lepšie (aj keď sa to snažila nedávať najavo) a ja som si zrazu uvedomila, že mám pred sebou možno posledné 2 zatlačenia, kým mi dôjdu sily a namierim si to rovno na akútnu sekciu. To ma nakoniec tak nakoplo, že Olivera, hoci s malým nástrihom ale za to s respirátorom (ktorý som si, ako inak, zabudla dať dole), o 5:25 ráno konečne vytláčam. Človek si však v tej chvíli uvedomí, ako rýchlo sa môže aj obyčajný pôrod zdravej ženy a zdravého dieťaťa z minúty na minútu zdramatizovať.

Šitie je krátke, v lokálnej anestéze a bezbolestné. Epidurál zo mňa medzičasom vyfučal ako všetka nádej, že sa moje dieťa pri odchode z nemocnice zmestí do oblečenia, ktoré som mu s láskou nachystala. Bonding máme krásny, sestričky nás nechávajú s Mišom a Oliverom samých. 3 hodiny sa striedavo pusinkujeme a fotíme mobilom. Fotky mňa nezachráni ani platená verzia FaceApp. O 6:00 má prísť anesteziologička vybrať katéter. Neprišla. Mám pocit, že ak je tu z nás dvoch niekto aktuálne už kdesi ďaleko na dovolenke, je to ona. Keďže sa mi pôrod spustil v noci a porodila som nad ránom, necítime potrebu obvolávať hneď známych, ktorí ani nevedia, že som rodila, a užívame si 3 pokojné, spoločné hodiny. O pol 9 Mišo odchádza zvestovať radostnú novinu zvyšku famílie a ja nasadzujem svoj verný ružový respirátor a nechávam sa odviesť na oddelenie šestonedelia užiť si jeden z posledných poriadnych spánkov…