Koľko bolesti znesie dobrá matka?

Dobrá mama. Najlepšia mama. SUPERMAMA. Asi sa všetci zhodneme, že na novopečené mamičky sa kladú poriadne vysoké nároky. Už v prvých hodinách či dňoch od pôrodu to prestáva byť o nás a hoci sme vyčerpané, ubolené a psychicky vyšťavené, musíme tu byť na 100% pre nového malého človiečika, ktorý je na nás úplne závislý. Dojčenie však tak akosi pri tom všetkom býva samozrejmosťou. Aspoň navonok. Vezmite si mňa. Vysokoškolsky vzdelaná, inteligentná (ak teda môžem skromne skonštatovať), zdravotníčka, ktorá mala posledné 2 roky na škole toľko predmetov a prednášok ohľadom detskej výživy, dojčenia, gynekológie a pôrodníctva, že by ste povedali, že svoje dieťa od prvého okamihu priloženia k prsníku bude dojčiť ako trojnásobná majsterka sveta v dojčení. A aj som si to pôvodne myslela, pretože som sa pri tej mojej rozsiahlej príprave na pôrod vôbec neobťažovala zistiť si, čo bude potom. Veď dajak bude, nie? Dajak nakojím, čo na tom môže byť také ťažké, keď to robí každý a nikto sa nesťažuje?

Nikto sa nesťažuje. Na tejto myšlienke sa to u mňa celé zlomilo, pretože skutočne som okrem zopár hrôzostrašných obrázkov ragád a 2 slajdov o “úskaliach dojčenia” na prezentácii počas jednej prednášky od laktačnej poradkyne neprišla do kontaktu s nikým, kto by mi povedal, že dojčenie nie je taká samozrejmosť, že dojčenie bolí, že dojčenie nebýva vždy “to najkrajšie medzi matkou a dieťaťom”. Aspoň nie hneď na začiatku.

Tento článok nepíšem, aby som niečo skritizovala, aby som vyhejtovala tých, ktorí sa z celej sily snažia o podporu dojčenia alebo nebodaj odrádzala od dojčenia. Tento článok píšem preto, lebo si už 7 týždňov želám, aby som si niečo také mohla prečítať, keď som čakala Jurka. Alebo aspoň kedykoľvek počas nášho prvého mesiaca, kedy som bola často na konci svojich síl a bezradne hľadala to “čaro dojčenia”, o ktorom každý básni.

Moje plány dojčiť neboli nikdy až také ambiciózne. Poznám mamičky, ktoré dojčia roky, no u mňa bola méta 6 mesiacov výhradného dojčenia a potom to ešte potiahnuť aspoň do roka, kým budeme pomaly zavádzať všetky nové potraviny. Nepovažujem sa za nejakú veľkú kariéristku, ale už v tehotenstve som rozmýšľala nad tým, ako skĺbiť prácu a materstvo, aby som mohla tráviť maximum času s Jurkom ale zároveň neprišla celkom o prácu, ktorú milujem. Jednoducho neplánovala som byť 3 či viac rokov iba matkou na plný úväzok, v tom som mala jasno od začiatku, no zároveň som bola odhodlaná dať prvé mesiace do materstva všetko. Takto celkom slušne som to mala v hlave usporiadané a ani ma nenapadlo, že už o pár mesiacov bude všetko inak.

Začalo to už v nemocnici, kde je momentálne dojčenie veľmi silno podporované, avšak zatiaľ skôr v teoretickej, než praktickej rovine. V skratke, všetci tam chcú, aby ste dojčili, ale ľahko sa stane, že sa nenájde nikto, kto by vám ukázal ako a vytvoril k tomu ideálne podmienky.

Jurka mi na moju žiadosť priložili k prsníku už na pôrodnej sále a malý profík sa prisal, ako by to robil už celú večnosť. Sací reflex mal výborný a ja si pamätám, ako som sa tešila z každého dojčenia – ako nám to išlo, aký bol Juri skvelý, ako sme na tom boli dobre v porovnaní s mamičkami, ktorým sa deti nedokázali prisať alebo boli príliš spavé a za tú pol hodinku, na ktorú im bábätko priniesli, ich nebolo možné ani len prebrať, nie to ešte nakojiť. Keď si vezmete, s koľkými problémami ohľadom dojčenia sa už v tieto prvé dni mamičky stretávajú, pochopíte, akú dôležitú úlohu v tomto období zohrávajú špeciálne vyškolené zdravotné sestry a laktačné poradenstvo všeobecne. No ani na tretí deň od pôrodu sa u mňa žiadna sestra z novorodeneckého nezastavila na dlhšiu dobu, než aby odo mňa vyzdvihla alebo mi prišla vrátiť Jurka. Vždy mi povedali, že za mnou niekoho pošlú, určite zajtra ráno, určite dnes poobede, určite dnes večer. Mali toho veľa, úplne to chápem. Nebola to ich chyba, jednoducho v nemocnici ešte nemali vytvorené podmienky tak, aby sa stíhali mamičkám v plnej miere venovať a zároveň si mohli plniť milión ďalších povinností. A tak mi v podstate nikto nikdy neukázal, ako sa správne dojčí, proste som si svoje bábätko priložila zhruba podľa obrázkov, ktoré sme mali vyvesené na izbe a on sal. Lenže pomaly a isto to začínalo bolieť…

Keď mi jeden večer o 9 priniesli Jurka, sestrička sa na mňa odrazu prísne pozrela a úplne ma šokovala vetou: “Mamička, váš chlapček schudol viac, ako je norma a ak sa poriadne nerozkojíte, tak si vás budeme musieť nechať dlhšie!” Niečo vám poradím, nikdy nehovorte novej mamičke, ktorá je totálne hormonálne rozladená, ubolená z popôrodných rán a smutná za domovom, že jej dieťa v podstate hladuje a “za trest” nepôjde domov.

Hneď na druhý deň som vystresovaná a uplakaná (pretože v tomto bode mi k plaču fakt veľa netrebalo) zháňala po celom novorodeneckom oddelení sestru, ktorá by mi s dojčením pomohla. Už som sa nenechala odbiť a chvalabohu ešte v ten deň za mnou prišla jedna úžasná sestrička, ktorá mi s obrovskou trpezlivosťou a napriek mnohým ďalším povinnostiam všetko vysvetlila a ukázala. Presne takto som si predstavovala popôrodnú starostlivosť, ak by tá úžasná teória o podpore dojčenia fungovala aj v praxi. Avšak hoci som sa rozkojila dostatočne na to, aby nám nemuseli predlžovať pobyt v nemocnici, prvá trhlina na bradavke (tzv. ragáda) sčasti spôsobená nesprávnym prisatím už bola na svete a ovplyvnila celý môj prvý mesiac s Jurkom.

Sú 3 vety, s ktorými som sa posledné týždne stretávala neustále, ktoré mi dookola každý opakoval a ktoré boli to posledné, čo som chcela a potrebovala počuť:

• “Dojčenie nebolí.”
• “Každá žena je schopná dojčiť.”
• “Počkaj, ako raz budeš šťastná, že si vydržala!”

To, že správne dojčenie nemá bolieť, bola prvá vec, s ktorou ma oboznámila moja laktačná poradkyňa. Tú mi manžel zavolal domov, keď sa už nemohol pozerať na to, ako s Jurkom pri dojčení obaja plačeme: ja od bolesti a Jurko od stresu a hladu. Predstavovala som si, že som jediná, ktorá to dojčenie tak doorala, že jej každé prisatie spôsobuje príšernú bolesť. Pozeráte sa na tie klasické obrázky dojčiacich žien, aké sú usmievavé, ako na nich ich bábätka spokojne pozerajú a rozmýšľate, kde ste asi urobili chybu.

Áno, je pravda, že ak je všetko tak, ako má byť, dojčenie je úplne bezbolestné. Tú druhú pravdu vám však povie málokto – že existuje obrovské množstvo žien, ktoré dojčenie bolelo a bolí. Niekedy len zo začiatku, kým si bradavky zvyknú na tie pravidelné “ataky” hladných detských ústočiek, niekedy aj týždne a mesiace, kým sa zahoja hlboké trhliny. Niekedy musíte pri prisávaní bábätka od bolesti hrýzť do balíka vreckoviek, niekedy to bolí celý čas a niekedy vaše bábo pije namiesto mlieka krv – v každom prípade vám však laktačné poradkyne budú radiť jednu vec: “Pokračujte v dojčení!”

Viem, že moje články číta veľa laktačných poradkýň, niektoré sú dokonca aj moje bývalé spolužiačky z VŠ z vyšších či nižších ročníkov. Dúfam, že sa na mňa za nasledujúce riadky nenahnevajú, pretože ich prácu si každopádne nesmierne cením. Sú to špeciálne vyškolené osoby, ktoré vždy ochotne prídu aj k vám domov, aby vám pomohli, aby vás usmernili, povzbudili, poradili. Pracujú vždy s odbornými informáciami, držia sa štúdií, nešíria hoaxy. Mne tá moja určite v mnohých veciach pomohla, venovala mi obrovské množstvo času, pribehla aj cez víkend a odpísala na každý zúfalý mail, ktorý som jej smerom poslala, najmä v čase, keď sa mi k bolestiam pridružila znížená tvorba mlieka a ja som bola na konci svojich síl. Ak máte záujem dojčiť a najmä dojčiť skutočne čo najdlhšie, nikdy sa nezdráhajte kontaktovať ich (a ak ste z Prešova, napíšte mi, a ja vám rada pošlem kontakt na moju laktačnú poradkyňu Zuzku).

Každopádne všetko by malo mať svoju rovnováhu a mňa len mrzí, že som tú úžasnú podporu dojčenia zo strany laktačných poradkýň nedostatočne vyvážila podporou samej seba. Prečo? Sama neviem. Nadpis článku znie “Koľko bolesti znesie dobrá matka?” A ja vám odpovedám: “Veľa.” Ale ostane aj napriek tomu dobrou matkou?

Vyše mesiaca som dojčila z prsníka, ktorý má 2 hlboké a nesmierne bolestivé ragády. Vyše mesiaca som sa strhávala zakaždým, keď sa Jurko zobúdzal a na rade bolo “to dorantané prso”. Vyše mesiaca Jurko plakal, keď sa dojčil, lebo mu mlieko stačilo len tak tak a navyše ho mama neustále vystrašila, keď pri prisatí skríkla od bolesti. Máme za sebou skutočne náročné týždne, ale vydržali sme, pretože mi neustále chodila po rozume tá druhá prekliata veta “Každá žena je schopná dojčiť“. V mojej hormónmi zmietanej hlave to znamenalo, že ak by som som to vzdala, bola by to len moja neschopnosť a neochota viac zabojovať a zniesť viac bolesti. Nech som sa pred pôrodom akokoľvek dušovala, že ani v materstve nepôjdem nikdy v živote do žiadnych extrémov, to, čo som robila tie posledné týždne, bol pravý opak. Paradoxne som si v tú dobu vôbec nepripadala ako silná žena, skôr ako otrok dojčenia a rád z internetu, kde sa mamičky zvykli predbiehať v tom, ktorá si toho viac vytrpela. Podľa toho, čo som čítala, som totiž ešte nebola na samom dne: ešte mi dieťa nepilo krv, ešte som k tomu všetkému nechytila mastitídu, Jurko mi priberal. Takže v mojich očiach som nemala právo dojčenie vzdať…

Viete, možno je (takmer) každá žena schopná dojčiť, možno je tých skutočných výnimiek naozaj málo, ale znamená to, že každá žena musí dojčiť, cez bolesť, cez nechuť, aj keď je na tom psychicky zle len preto, že takto to robia “dobré matky”? Pamätám si, ako som si pozerala výborné video Dáši Šarközyovej o tom, ako prešla na umelé mlieko. Čo je však zarážajúce, je to, ako sa snažila vysvetliť a svojím spôsobom obhájiť, prečo musela prestať dojčiť. Aby to jej sledovatelia pochopili a neukameňovali ju. Taký je proste trend, že dojčenie je alfa a omega a kto nedojčí, musí mať na to sakra dobrý dôvod, aby sa na neho krivo nezazeralo. Mamičky tak ospravedlňujú rozhodnutia, ktoré by mali byť len a len na nich a za ktoré by sa nemali absolútne hanbiť, nech už bol dôvod akýkoľvek. Veď nenadarmo sa vás po pôrode každá druhá žena diskrétne aj menej diskrétne pýta: “Dojčíš?”. Teraz už viem, že častokrát je to preto, pretože ony sami nedojčia, prípadne o tom premýšľajú, pretože sa trápia a iba niekde hľadajú podporu či spriaznenú dušu, proste niekoho, kto im povie, že je to OK, nech sa rozhodnú akokoľvek.

Je to len zopár dní, čo sa mi doslova rozjasnilo pred očami a začala som vidieť veci z novej perspektívy. Dôvod? Môj manžel, ktorý sa ma snažil z tej čiernej diery vytiahnuť snáď od prvého dňa a ešte jedna, zdanlivo malá vec:

Doposiaľ som totiž robila všetko, čo mi laktačná poradila a ak aj náhodou nie, bolo to sprevádzané obrovskými výčitkami. Brala som doplnky stravy na zvýšenie produkcie mlieka, na ošetrenie ragád som používala (podľa môjho názoru) menej účinné prípravky, len aby som mohla pokračovať v dojčení, nepoužívala som klobúčiky, ktoré by mi síce podstatne zmiernili bolesť, ale mohli by”pokaziť dojčenie”. Jurko mal obdobie, kedy proste potreboval neustále sať, rada znela prikladať ho pokojne aj každú pol hodinu, aj keď to bolelo, aj keď sa takto ragády nemali šancu zahojť. Žiaden cumeľ, ktorý by ma od neustáleho dojčenia aspoň trochu oslobodil, ale opäť by mohol ohroziť dojčenie (samozrejme som to nevydržala, cumeľ som dala a pri každých problémoch s dojčením prišli výčitky, že som to spôsobila ja a cumeľ). Všetko sa to zlomilo, keď som mojej laktačnej oznámila, že som sa kvôli bolesti na nejaký čas rozhodla dojčiť iba z jedného prsníka. Povedala mi, že to nie je dobrý nápad a že radšej nech beriem pravidelne ibalgin. (Zatiaľ čo ibalgin sa v tehotenstve neodporúča, pri dojčení je to naopak odporúčaný liek na krátkodobé tlmenie bolesti, nakoľko prechádza do mlieka len v minimálnom množstve.). Keď som jej povedala, že už ho beriem pár dní a radšej by som nepokračovala tak dlho (časté a dlhodobé užívanie ibalginu je totiž sprevádzané mnohými nežiaducimi účinkami ako napr. žalúdočné vredy) povedala mi, že je to v pohode, že jedna mamička ho užívala mesiac v kuse. MESIAC! Toto bola pre mňa potrebná studená sprcha, ktorá mi ukázala, že laktačné poradkyne sú tu primárne od toho, aby vám pomohli s dojčením, aby vám “zachránili dojčenie” a hoci im vaše potreby nie sú ľahostajné, nikdy ich neuprednostnia na úkor dojčenia a preto to niekedy musíte urobiť vy sami. Lebo viete čo? Vy nie ste o nič menej dôležitá. Vaše zdravie – fyzické aj psychické nie je menej dôležité ako to, či budete dávať vášmu bábätku materské mlieko. Materské mlieko je super a schopnosť dojčiť je privilégium, ktoré už nikdy nebudem brať ako samozrejmosť, avšak rovnako dôležitá je zdravá, šťastná matka, ktorá sa sa môže tešiť z každej chvíle so svojím bábätkom.

Nevyčítajte si cumle, nevyčítajte si fľašky, nevyčítajte si ani spánok v postieľke a to, že nie ste so svojím bábom telo na telo takmer 24 hodín denne. Robte to tak, ako to cítite a tak, aby ste boli šťastná aj vy a nie tak, ako vám radia známi aj neznámi na internete, laktačné poradkyne či sestry v nemocnici, hoci to vôbec nemyslia zle. Ja som to neurobila a viem, že som takto prišla o mnohé krásne okamihy s Jurkom, ktoré som si kvôli bolesti a psychickej nepohode nedokázala plne užiť.

“Počkaj, ako raz budeš šťastná, že si vydržala!” Tretia veta, ktorú mi vždy všetci prizvukovali. Vydržala som. Dojčím. Tvorba mlieka sa mi postupne zvyšuje, aj keď ešte nie som za vodou. Bolesť je slabšia, dá sa vydržať, aj keď rany ešte nie sú celkom zahojené. Necítim však žiadne zadosťučinenie, necítim sa ako supermama, ktorá sa “obetovala”, aby dala Jurkovi to najlepšie. Umelé mlieko nie je symbolom zlyhania, je to úplne normálna, adekvátna výživa v prípade, že dojčiť nemôžete alebo nechcete. Škoda, že som to tie prvé týždne takto nevidela.

Je výborné, že sa dojčenie v súčasnosti tak podporuje a že existujú laktačné poradkyne, ktoré vám ukážu, ako na to. Čo už nie je také výborné, sú tlaky na čerstvé mamičky aby dojčili, neustále prizvukovanie, že dojčené deti sú zdravšie, múdrejšie, šťastnejšie (žiadne štúdie to jasne nepreukázali) a neustále konflikty medzi dojčiacimi a nedojčiacimi mamičkami, aj keď všetky sme matky, každá z nás musí v materstve prekonávať svoje vlastné prekážky a mali by sme sa podporovať bez ohľadu na spôsob výživy nášho bábätka. Je smutné, že mamička, ktorá sa pasuje s neľahkým rozhodnutím, či prejsť na umelé mlieko, častokrát dostane jedinú podporu vo forme prehovárania na dojčenie, namiesto toho, aby ju okolie podporilo v akomkoľvek rozhodnutí. To je totiž stále akési tabu – povedať žene, že nemusí dojčiť. Že je to ok, že jej dieťatko bude aj tak zdravé a šťastné a že spolu môžu mať rovnako dobrý a silný vzťah, pretože mu síce nedáva materské mlieko, ale dáva mu svoju lásku, svoj čas a svoje skúsenosti, ktoré z neho raz urobia dobrého a slušného človeka. Tak to skúsme trochu zmeniť 🙂

Nuž…Toto bol taký môj “liebesbrief” od dojčiacej matky tým nedojčiacim. Ste skvelé mamy a nedajte sa nikdy presvedčiť o opaku! 🙂