NEMOCNIČNÁ STRAVA – Môj týždeň v nemocnici

Téma nemocničného stravovania rozpútala nedávno v Čechách celkom búrlivú debatu, ktorá sa zvrhla najmä na sociálnych sieťach, kde oproti sebe asi najvýraznejšie stáli na jednej strane nutriční terapeuti a na druhej zdanlivo akoby zvyšok celého „sveta“, nespokojného so situáciou v nemocniciach.

Keď som pred mesiacmi pozorovala diskusiu na Facebooku ohľadom nemocničného stravovania, rozhodla som sa do nej nezapojiť – keďže ja som taký nekonfliktný typ, viete. Haha. Srandujem. Pravda je taká, že som proste nevedela, čo napísať. Na jednej strane cítim silnú spolupatričnosť s mojimi kolegami, ktorí sa snažia (najmä práve v Čechách) vyťažiť maximum z toho, čo im je poskytnuté, pevne dané a z rôznych dôvodov nemenné. Na druhej strane pri pohľade na niektoré jedlá cítim spolupatričnosť aj s pacientmi, ktorí majú dosť stresu kvôli chorobe, kvôli tomu, že nemôžu byť doma so svojou rodinou a k tomu sa ešte pridáva neuspokojivá strava.

Keď ma hospitalizovali, bola som v prvom trimestri tehotenstva, myslím, že to bolo v 9. alebo 10. týždni. Bola to inak moja úplne prvá hospitalizácia v živote, pričom z domu som vyšla doslova v teplákoch, v nedeľu večer. Kvôli slabšiemu krvácaniu sme boli skontrolovať na pohotovosti, či je všetko OK. Nie som ten typ, čo panikári, ale už pred tým som mala od lekára naordinovaný kľud na lôžku s odporúčaním, že ak by sa objavil akýkoľvek varovný signál, treba s tým okamžite ísť. Tak sme šli, no domov som už v ten deň neprišla.

Dovolím si vložiť tu ešte jeden odstavec, nedá mi to, keď teraz všade čítam, ako budúce matky nedôverujú lekárom, rozhodujú sa pre alternatívne spôsoby pôrodov, nechcú svoje deti očkovať. Sama mám so zdravotníctvom zmiešané skúsenosti, asi ako každý. Ale jedna vec sa musí uznať (hoci určite by sa našli individuálne prípady, kedy by ste mi za pravdu nedali), starostlivosť o tehotné sa rozhodne neberie na ľahkú váhu. Žiaden lekár, s ktorým som prišla do kontaktu za posledné mesiace – a bolo ich celkom dosť – zbytočne neriskoval, neodbil ma a množstvo úkonov (samozrejme nie rizikových) robil hoci len z opatrnosti. V prvom trimestri som bola realistka a viem, že v mnohých krajinách to funguje tak, že sa proste také problémy, ako som mala ja, neriešia. Lebo sa riešiť nedajú. Dieťatko buď ostane alebo odíde a šance sú väčšinou v tomto období a v kombinácii s niektorými varovnými signálmi vyrovnané. U nás sa, v porovnaní s inými krajinami, robí podľa mňa absolútny nadštandard, nehovoriac o tom, ako ako tehotná čakám minimálnu dobu za termínmi vyšetrení a v čakárni za samotným vyšetrením . Potom mi je tak všelijako, keď vidím, ako niektoré mamičky nadávajú na celé zdravotníctvo namiesto toho, aby riešili nevyhovujúci prístup jedného konkrétneho lekára napr. jeho výmenou.

No ale späť k téme. Nemocničná strava. Ja, ako ostrieľaná nutričná terapeutka, ktorá dokonca jedno celé leto praxovala v stravovacom zariadení tej istej nemocnice, kde som teraz ležala, som fakt nemala veľké očakávania. A mala by som ešte v tomto bode spomenúť jednu vec – v čase mojej hospitalizácie som trpela príšerným nechutenstvom. Z mojich ťažko vydobytých 51 kg, s ktorými som sa v septembri vydávala, mi v novembri ostalo 47 kg. Jedno šťastie, že som vôbec nezvracala, ale ako som už spomínala na instastories, malé Tkáčatko zo mňa urobilo nechcenú vegetariánku a navyše som mala celkovo veľký problém s varenou stravou.

Možno práve vďaka nízkym očakávaniam išiel môj prvý deň nemocničného stravovania celkom hladko. Ráno ma na raňajky čakal rohlík s margarínom a džemom. Margarín som mala prvýkrát namojveru po rokoch a napriek tomu, že z neho nie som nijak zvlášť odvarená, tých pár dní v nemocnici som fakt nešla riešiť, či je tá malá kocka margarínu v súlade so zdravým stravovaním alebo nie. Džem som si každopádne celkom vychutnala

Toto bol môj obed – nejaký bravčový plátok so slovenskou ryžou. Asi moje najmenej obľúbené jedlo zo školských čias, ale čuduj sa svete, môj vyhladovaný žalúdok uvítal, že som to nemusela variť ja a nejako zvlášť neprotestoval, keď som sa pustila aspoň do tej cestoviny. Polievka bola cesnaková, v tú chvíľu pre mňa výborná 

Večeru som nesfotila, pretože bol pri mne akurát Michal, ale mala som francúzske zemiaky, ktoré som celkom slušne spráskala, ešte aj s kúskami mletého mäsa alebo čo to bolo.

Toto je štandardná diéta číslo 3, bez nutnosti nejakých špeciálnych úprav. Sú ľudia, ktorí nemôžu konzumovať pevnú stravu (napr. pri ochoreniach hornej časti tráviacej sústavy)  a musí sa to mixovať. Je normálne, že takto upravené jedlá nebudú vyzerať vábne. Keďže sa strava na oddelenie vždy dováža – a niekedy pred tým absolvuje aj celkom dlhú a strastiplnú cestu – dá sa tiež očakávať, že ani jedlo z diéty č. 3 nebude vždy nastajlované ako z Instagramu, práve naopak, omáčka sa môže rozpŕsknuť na všetky strany, mäso skončiť v strede zemiakovej kaše a celý pokrm dokonca môže byť zhrnutý v pravej dolnej časti taniera. Toto nie je niečo, čo sa vždy dá ovplyvniť a netreba si za takýmto „stylingom“ vždy predstavovať nasrdenú kuchárku, ktorá neznáša svoju prácu a vyzúrila sa na vašom obede.

Cez čo som sa nie vždy dokázala preniesť, bolo studené jedlo. Nie vlažné, ale viackrát úplne vychladnuté. Síce som paradoxne pred chvíľou písala o neznášanlivosti teplej varenej stravy, ale vychladnuté kuracie stehno tiež nebola celkom moja predstava. Opäť tu určite zohráva úlohu prenos jedla (aj keď z mojej izby som priamo videla na nemocničnú jedáleň len pár metrov odo mňa, takže v tomto prípade som nepredpokladala žiadnu strastiplnú cestu), avšak neviem. Toto je podľa mňa vec, ktorá by sa mala riešiť a vyriešiť, pretože pacienti by studené jedlo dostávať proste nemali.

Aby som to trochu skrátila, nejdem teraz rozpisovať svoju každodennú stravu, ale vypichnem ešte zopár poznámok. Po tom, čo som si prvé raňajky celkom vychutnala, mi už tie zvyšné prišli veľmi repetitívne a absolútne bez fantázie. Najviac som sa potešila, keď som dostala rohlík s bielym jogurtom (biely jogurt je najviac), avšak vôbec som nevedela, čo si počať s tou kombináciou. Na fotke vidíte, ako to vyzeralo. Mali to byť raňajky a asi aj desiata dokopy (nikdy mi to nikto nepotvrdil, ale tak som si to vyrátala). Každopádne máte tam 2 sladké rožky, 1 ramu a 1 jogurt. To je rožok s ramou (a absolútne ničím iným) na raňajky – pričom rama vyjde iba na 1 rožok, a čistý jogurt na desiatu (tak to podľa mňa malo byť, keďže zo skúsenosti zvykneme dávať jogurty v nemocniciach na desiaty). Rozhodne by to potrebovalo nejaký tuning, čo poviete?

Ďalšie dve raňajky boli chlieb s paštétou a chlieb so syrokrémom. Opäť žiadna snaha, žiadna fantázia a už vôbec nie vhodná skladba jedálnička. Uvedomujem si, že nemocnice majú veľmi okresaný rozpočet a uvedomujem si to určite viac, ako bežný pacient. Neočakávam avokádové nátierky a omelety so špenátom. Ale sedela som už na mieste diétnych sestier a robila som nemocničné jedálničky s tým, čo som mala k dispozícii a stále sa dalo vymyslieť niečo, čo aspoň kopírovalo racionálnu stravu. Respektíve zarazila ma najmä tá frekvencia, lebo myslím, že by som proti nejakej paštéte nič nenamietala, ak by sa striedala so zdravšími variantami. Posledný deň môjho pobytu som dostala rybaciu nátierku. Síce mi jej množstvo nevyšlo na obidva chleby ale bola chutná a navyše po dlhšej dobe som mala pocit, že do seba dostávam nejaké vitamíny aj zo stravy, nielen z tehotenských tabletiek.

Za zloženie nemocničného jedálnička sú vždy zodpovedné nutričné terapeutky (resp. po starom diétne sestry) a bohužiaľ nedá mi nepovedať, že v tomto výrazne zaostávame za Českou republikou, pričom už u nich je tá nespokojnosť zo strany pacientov pomerne veľká. Dlhodobo hospitalizovaní pacienti môžu seriózne trpieť nedostatočným príjmom vitamínov a minerálnych látok, najmä tí so zvýšenou potrebou, ako sú tehotné ženy, malé deti či seniori.

Nemocničné stravovanie na Slovensku je jeden obrovský problém, ktorý sa zatiaľ rozoberá len na facebookových stránkach nespokojných pacientov, kde často prerážajú emócie nad racionálnou debatou. Títo pacienti potom kritizujú aj také aspekty nemocničnej stravy, ktoré by im stačilo trochu viac objasniť, jednoducho odôvodniť, prečo je tá strava taká aká je a určite by došlo k vzájomnému pochopeniu. Je však nemiestne od pacientov očakávať, že budú deň čo deň tolerovať studenú stravu či rožky s margarínmi alebo tavenými syrmi. Povedať, že nie sú peniaze, že rozpočet je obmedzený a považovať to za vyriešenú vec, keď rok čo rok odvádzame štátu a poisťovniam viac a viac peňazí, je drzosť. A hneď sa mi tu načrtáva aj ďalší problém, a to je ten, že dať viac financií na samotnú stravu nestačí, pretože treba vychovať aj novú generáciu nutričných terapeutov, ktorí začnú v nemocniciach robiť reálne zmeny a týchto nutričných terapeutov treba vedieť aj zaplatiť. Pretože inak to nikto šikovný nebude chcieť robiť a môžeme si dať aj 20-eurovú stravnú jednotku, nikdy sa tu nič nezmení k lepšiemu.

rybacia nátierka

šišky s džemom (obed)

rizoto (večera)

perkelt a vývar (obed)

Aby som sa s vami rozlúčila na trochu optimistickejšiu nôtu, momentálne som v 15. týždni, malé Tkáčatko sa má dobre, ja som teraz objavila čaro nealkoholických vín a šampanských, takže sa mám tiež dobre Píšem pre vás článok o strave v tehotenstve, neskôr bude na želanie aj o strave pri dojčení, ale pomedzi to budú aj „normálne“ netehotenské články, takže don’t worry